Rozprávanie detí o násilí v rodine - strach a neistota
Deti vystavované násiliu prežívajú bezmocnosť. Nemôžu uniknúť silnému stresu, keď počúvajú krik, nadávky, rozbíjanie nábytku, plač, výkriky či vzlyky spojené s bolesťou. Alebo sú tiež terčom slovných a fyzických útokov. Všetky tieto silné negatívne zážitky sa aj deťom ukladajú v pamäti a v tele (v tzv. telovej pamäti).
Deti o násilí rozprávajú príbehy naplnené strachom a neistotou. Opakované skúsenosti detí s nezáujmom dospelých o ich pocity a prežívanie vytvárajú bariéru medzi nimi a odborníkmi, ktorí im chcú pomôcť. Veľa detí má strach, že sa niečo stane aj im. Vyhrážky smerom k matke či súrodencom alebo aj násilie prežité na vlastnej koži aktivujú u detí silný strach a úzkosť. S počtom epizód násilia narastá i strach a nepokoj:
"Vždy som odišla z izby, keď otec začal tak zvláštne dýchať. Keď sa rozzúril, zmlátil ma." (strana 127, Jakobsen, Råkil)
Niektoré deti sa postavia medzi rodičov, aby chránili obeť: "Zvykol som sa postaviť medzi nich, aby nemohol udrieť mamku. Tak zdrapil mňa. Bolelo to, ale bol som rád. Urobil som to pre mamku." (strana 127, Jakobsen, Råkil)
Deti sa boja, že sa niečo stane rodičom alebo súrodencom. Vlastný strach a pocit bezmocnosti, že im nebudú vedieť pomôcť, dostáva deti do situácie, kedy je strach všadeprítomný.
Deti sa boja, že rodič zomrie, aj v situáciách, ktoré dospelí nepovažujú za vážne.
Keď otec hoci len naznačí, že by matku zabil, mnoho detí prežíva strach, že sa to naozaj stane. Niektoré vyhrážky sa splnili, niektoré nie. Deti vystavené násiliu po dlhú dobu sú veľmi zraniteľné. Keď matka už niekedy utrpela zranenia, dieťa sa oprávnene bojí, či ďalší útok neprivodí jej smrť.
Deti sa boja taktiež o súrodencov. Niekedy popisujú, že je ešte horšie, keď rodič bije súrodenca, než keď bije ich: "Vždy mlátil moju staršiu sestru. Asi ju nemal rád preto, že nebol jej biologický otec. Keď ju bil, bolo to, akoby bil mňa." (strana 127, Jakobsen, Råkil)
Deti sa boja aj o rodiča, ktorý sa dopúšťa násilia. Zvyknú sa báť, že bude zranený alebo že spácha samovraždu.
Niektoré deti vnímajú aj u pôvodcu brutálneho násilia jeho vlastnú ustrašenosť, zúfalstvo či smútok. Niektorí otcovia dávajú po útoku na matky a deti najavo bolesť. Pre deti to býva veľmi silný zážitok:
"Sedel tam, plakal. Mamka ho utešovala. Bolo to zvláštne..." (strana 127, Jakobsen, Råkil)
Deti majú strach aj z toho, že kvôli detstvu naplnenom násilím a strachom nebudú mať dostatok bezpečia ani v dospelosti. Boja sa, že budú násilnícke ako otec alebo utlačované a podriadené ako matka.
Silné emócie
Hnev na pôvodcu násilia deťom spôsobuje problémy v škole a medzi kamarátmi. Môžu mať problém regulovať svoje prejavy hnevu: "Nikto nechápal, prečo som v škole stále nahnevaný. Keby sa ma opýtali, mal by som šancu to niekomu povedať..." (strana 127, Jakobsen, Råkil)
Deti ďalej popisujú, že ich trápi veľký smútok, zúfalstvo, vnútorná bolesť či nepríjemný pocit v žalúdku, ktorého sa nedokážu zbaviť. Tieto deti sa stretávajú u iných detí a u dospelých s nepochopením pre ich silné emócie. Ani deti samotné to celkom nevedia a nedarí sa im to zmeniť.
Sebapoškodzovanie
Niektoré deti, ktoré prežívajú silné vnútorné utrpenie, si zmierňujú svoje negatívne pocity tak, že sa fyzicky zraňujú. Fyzické zranenie im pomáha preklenúť emočnú bolesť. ( Jakobsen, Råkil)